Michaela Halánová
Milý zákazník,...
Veľa sa rozpráva, píše, sťažuje a diskutuje o predavačkách, o ich neschopnosti, drzosti, nepríjemnosti a podobne. čo mi tu chýba, je pohľad z druhej strany.
Veľa sa rozpráva, píše, sťažuje a diskutuje o predavačkách, o ich neschopnosti, drzosti, nepríjemnosti a podobne. čo mi tu chýba, je pohľad z druhej strany.
V autobuse sedim divam sa do zeme, z okna ulickou hladim... V tom! Zahoria lica v ozvene Tvojej chodze, vone... Si ton v tone...
O tom, akí sme my mladí hlúpi, a všetci do jedného nevychovaní...
O zápche, zeleninovej polievke a dôsledkoch jej nadmerného požitia počas jedného príjemného jesenného večera :-D
Predtým, než som mala nastúpiť na pozíciu „housekeeper“ do jedného anglického hospicu, pripravovali ma na všetko. Na to, že to bude psychicky náročné. Na to, že všadeprítomné kamery budú sledovať každý môj pohyb. Aj na to, že niekoľkokrát mesačne popri mne vynesú truhlu s bezduchým telom, s ktorého majiteľom som sa len pred pár chvíľami rozprávala. No akosi ma zabudli pripraviť na to, čo nás všetkých sprevádzalo po celú pracovnú dobu. Neskutočný zápach a ignorantstvo...
Často mi za ním bolo smutno. Tak... Inak... Akoby bol už mŕtvy. A potom mi bolo ešte smutnejšie, keď som ho zbadala za našou bránou. Ako sa načahuje za zvončekom. Prv než ho stlačil. Poslednýkrát som sa pozrela do zrkadla a oprášila si kabát. Nikdy som sa za ním neponáhľala. Neviem prečo...
„Čo, ty čarodejnica?“ oslovil ma nejaký nesympatický jedinec, hodil na mňa chlípny pohľad a vletel dnu. Unavene som zdvihla pravú ruku k ústam a labužnícky si potiahla z čerstvo zapálenej cigarety. Uznávam, že môj gothicmetalový odev mohol pôsobiť nevšedne, no toľko pozornosti pre dlhé čierne šaty a krvavo červený korzet som nečakala. Široké čipkované rukávy našťastie skrývali to, čo by nezainteresovaný nemali zbadať. Pohľad na staršie i čerstvejšie jazvy dokázal stále prekvapiť...
Bola hlboká noc a všade sa rozprestieralo priam desivé ticho. Ľudia napriek každodenným starostiam teraz spali pokojným spánkom a od problémov a hrôzy, ktorá bola vo svete, unikali do krajín fantázie a snov. Ondrej Lober sa prevalil na posteli a nepríjemný vrzgot starého nábytku zobudil jeho jedinú dcéru Adelku. Otvorila očká a zažmurkala do tmy. Nechápala, ako môžu ju, ešte len trojmesačné bábätko, preberať zo svojej vlastnej krajiny zázrakov, o ktorej práve snívala.
Erika sedela na posteli a hlavu mala v dlaniach. Rozmýšľala nad svojim životom a nad tým, koľko hlúpostí stihla za tých pár rokov urobiť. Líca jej umývali slzy bolesti. Boli to drahocenné perly, ktoré vznikali v jej duši a teraz sa bolestne tlačili von. Boli daňou za jej chybu, ktorá sťa tvrdý a bezohľadný kameň rozbila porcelánovú sochu, ťažko tvorenú dvoma umelcami.
„Pobozkaj ma!“ Vyzval ma spôsobom tak samoľúbim, až ma naplo. Svoju požiadavku považoval evidentne za celkom prirodzenú, rovnako ako to, že ju splním k jeho spokojnosti. Fuj! Prisámvačku, že ma naplo. Možno preto, že som to včera mierne prepískla s destilátmi. Možno preto, že sa mi hnusil až po končeky vlasov.
Písali sme si už asi mesiac. Zoznámili sme sa cez chat na stránke s gothicmetalovou hudbou. „Tak tohto chlapa musím rozhodne spoznať!“ povedala som si hľadiac na fotku temne vyzerajúceho mladíka menom Ivan. Vlastne, nešlo mi oňho. Ani o jeho spoločnosť. Všetko, čo som chcela cítiť, bol pocit víťazstva. Chcela som, aby mi ho závideli. Vždy som okolo seba potrebovala plno chlapov, ktorí by mi zdvíhali moje mizerne nízke sebavedomie.
Strašne som sa nenávidela. Akékoľvek úspechy som vo svojom živote dosahovala, nikdy som nebola dosť dobrá, dosť múdra. A celý život som myslela na samovraždu... Po viacerých neúspešných pokusoch oslobodiť sa zo zovretia života, ktorý ma dusil, mi moja dlhoročná psychologička povedala: „Pani Michalčíková, musíme s vami niečo robiť. Nemôžete sa celý život ničiť a poškodzovať.“ podávala mi vizitku s menom Andrej Gasko.
„Ty kokso! Aj ty tak smrdíš?“ Pozerám, ako Paťa skrčí nos a prisaje sa ním na rameno, zhnusene oňuchávajúc látku rukávu až k podpazušiu. Schytím vlastný spodok pracovného trička priam urážajúcej kanárikovožltej farby veľkosti minimálne 5 XL a vykonám podobný pohyb. „Čo ja viem, ani nie,“ vypoviem myknutím pleca niečo ako kto umí, umí.
Sedím na tráve, na lúke, ďaleko od života...Vietor fúka, chladí mi čelo a rozvieva vlasy. Formuje sa do víru, ktorý obklopuje moje telo. Je mi teplo a príjemne sviežo. Podopriem sa lakťami za chrbtom a nastavím tvár slnku. Slnku, ktorého lúče vnímam ako energiu. Som na lúke, ktorá vynecháva fyzický svet.
Celkom by ma zaujímalo, kam by sa asi mal biedny jedinec obrátiť, ak sa chce po zotmení dostať na privát a po jeho ulici behá stokilová príšera bez náhubku, o majiteľovi nehovoriac... Presne to sa mi totiž stalo pred pár dňami v Banskej Bystrici.