Keď som odomykala bránu, usmial sa. Ak ste ho nepoznali, nemohli ste vedieť, že sa práve usmial.
„Ahoj,“ nepozrela som naňho.
Kráčali sme dolu ulicou. Celkom ticho. Keď sme nevedeli, kam ideme, keď sme sa len tak túlali, nikdy sme sa nerozprávali. Až pokým sme si celkom mimovoľne nenašli útočisko.
Dnes bolo sychravo. Už pár týždňov bolo takto. Vlhko. A mrholilo.
„Počkaj tu, hneď som nazad.“ Nechala som ho stáť pred kvetinárstvom.
Desať bielych tulipánov bolo ešte vždy lacnejších ako desať bielych ruží. Tulipány som mala radšej.
Vzala som si ich len tak. Do ruky.
Patrik sa opäť usmial keď som vyšla.
Kráčali sme.
Nechala som ho ísť o krok - dva popredu. Rada som sa dívala, ako chodí. Dnes kráčal ťažko. Ťažšie než včera.
Mal bolesti. Mal všetky choroby, aké som poznala. A potom ešte nejaké navyše.
Asi po štvrťhodine sme sa zastavili pred cintorínom.
„Ideme?“ Spýtal sa a pohol sa smerom k vstupnej bráne.
Po pár krokoch som ho chytila za ruku. Práve teraz som ho mala rada.
Na cintorín sme chodili často. Nikdy sme sa na tom nedohodli. Nerozprávali sme sa prečo. Obaja sme to vedeli. Myslel si, že to ticho ho presvedčí, že to nie je až také ťažké. Odísť...
Kráčali sme po širokom chodníku, ktorý lemovali stromy. O chvíľu okolo nás prešli dvaja mladí muži. Jeden v čiernom kabáte, druhý v športovej bunde. Kráčali rezko a ticho sa zhovárali. Vybočili z chodníka, a stratili sa medzi hrobmi.
Pustila som Paťovu ruku. Hnevala som sa naňho. Na jeho slabosť. Na to, že MY musíme kráčať pomaly.
Podala som mu tulipány a opäť som ho nechala ísť popredu. Motal sa medzi šedivými hrobmi. Chvíľami sa nad nejaký naklonil. Prečítal gravírovanie na náhrobku, na niektorý položil tulipán, pri inom sa len pristavil a na sekundu tuho stisol pery.
Niekedy sa vrátil k hrobu, na ktorý položil tulipán a premiestnil ho. Posunul ho viac doľava, strčil ho do vázy, alebo si ho vzal späť. Vtedy som mu zovrela ruku a vrátila tulipán namiesto.
„Je to jedno,“ povedala som a hladkala mu skrehnuté prsty.
Pozrel na mňa trochu smutne : „Ja viem.“
Sadli sme si na lavičku pod lipou. Bola som z neho nervózna. Sedel v predklone a prechádzal si dlaňami po stehnách, ako to robia ľudia, keď pocítia svalovú únavu. Premýšľal, či rozložil kvety správne. Keby som tu nebola, vrátil by sa a premiestňoval by ich do večera. Vedela som to...
Chvíľu sa mrvil, potom sa upokojil. Oprel si o mňa hlavu a zatvoril oči. Rozprávala som mu o Janke. Včera sme boli na pohár vína. Sem-tam sa usmial. Janku mal rád, vždy vyrobila nejakú hanbu.
Potom už nepočúval a ja som hovorila ďalej.
A premýšľala som, že zajtra, najneskôr pozajtra bude zase v nemocnici. A ja ho neprídem navštíviť. Lebo budem mať veľa práce. Lebo nebudem stíhať seminárky do školy. Lebo budem musieť ísť na víkend k babke. Lebo... Nerada ho vidím slabého.
Prestala som rozprávať zážitky s Jankou a objala som ho okolo pliec.
Hnevala som sa, že umiera tak pomaly.
A vzápätí ma zamrzelo, že ma to hnevá...
