reklama

Moje prvotiny 1 - Čakáreň

Erika sedela na posteli a hlavu mala v dlaniach. Rozmýšľala nad svojim životom a nad tým, koľko hlúpostí stihla za tých pár rokov urobiť. Líca jej umývali slzy bolesti. Boli to drahocenné perly, ktoré vznikali v jej duši a teraz sa bolestne tlačili von. Boli daňou za jej chybu, ktorá sťa tvrdý a bezohľadný kameň rozbila porcelánovú sochu, ťažko tvorenú dvoma umelcami.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (4)

Spomínala na časy keď ho spoznala. Ten vysoký modrooký blondiak sa jednoducho nedal prehliadnuť. Pevnou chôdzou sa prechádzal po čakárni mestskej nemocnice a vyžaroval z neho nezvyčajný pokoj. Keď Erika vstúpila do čakárne, jej prvý pohľad patril jemu.

Zazrela ho, ako stojí pri otvorenom okne a vdychuje krásu zelene sršiacu z neďalekého parku. Erika si sadla na lavičku, ktorá bola zatiaľ voľná a odložila si tašku, z ktorej si vybrala časopis a niekoľko zošitov. Pozrela opäť naňho a on sa pomaly otočil. Ich pohľady sa stretli. Erika vyčarila úprimný a najkrajší úsmev, aký vedela. Srdce sa jej rozbúchalo. Hoci vedela, že sedí, zdalo sa jej, akoby sa vznášala. Cítila to, čo nikdy predtým. On sa len usmial a podišiel k nej. Spýtal sa „Smiem?" Na Erikinu kladnú odpoveď si prisadol. Chvíľu mlčky sedeli, pričom si Erika listovala v časopise. Buchot srdca, ozývajúci sa v jej útrobách zosilnel ešte väčšmi, keď zistila, že ju pozoruje. Opäť sa naňho usmiala. Z jeho pohľadov vyžarovala sila, neha, no i skrytá a potláčaná bolesť, ktorú si Erika všimla už na začiatku, no nevedela si ju vysvetliť. „Ako môže z takého, na prvý pohľad silného chlapca, vyžarovať toľká bolesť?" myslela si.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Korálový náhrdelník jej myšlienok roztrhol on svojím úsmevom a následným pozdravom: „Ahoj, ja som Marián. A ty?" Dali sa do reči. Marián Eriku od prvých slov ich rozhovoru zaujal svojím humorom a milotou, nezvyčajnou pre chlapcov v jeho veku.

Ten nepoznaný pocit, ktorý mala od chvíle, ako ho uzrela, ju neopustil, ani keď sa dvere vedľa ich lavičky otvorili a vyšla z nich staršia dlhovlasá pani. Mladá sympatická sestrička, ktorá vzápätí vykukla spoza nej, zvonivým hlasom povedala: „Slečna Mórová, poďte, prosím, do ordinácie." Erika zdvihla hlavu od časopisu a postavila sa. Vytiahnuté veci si opäť strčila do tašky a prikročila k dverám. Posledný krát očami pohladila chlapca, ktorý sa jej takmer okamžite vryl do mysle a potom nebojácnym krokom vstúpila dnu. Pozdravila staršieho prešediveného doktora a ľahla si na lehátko, na ktoré ukázal. Už ju netrápila jej večná nočná mora - injekcie. Myslela len na to, kedy vyjde na chodbu a bude môcť bližšie spoznať záhadného neznámeho.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Žiadne stretnutie na chodbe sa však nekonalo. Keď sa totiž Erika znova zjavila na chodbe, Marián tam už nebol. Erika sklamane sklonila hlavu a pobrala sa preč. Schádzala po schodoch a pozdravila niekoľko známych svojej mamy, čakajúcich v rade pred nemocničnou lekárňou. Vyšla von a celou cestou rozmýšľala, kam sa mohol Marián vypariť a dúfala, že nebol len prízrakom. Keďže na chodbe čakárne bola len jedna ordinácia, nevedela si vysvetliť jeho záhadné zmiznutie. Žeby sprevádzal tú pani, čo vyšla pred ňou stadiaľ von? Asi. Veď počas jej vyšetrenia do ordinácie nevstúpil nik.

Všetky otázky jej zodpovedal nakoniec sám Marián. Na druhý deň ju totiž čakal pred školou. „Vieš, myslel som na teba od chvíle, ako som ťa zbadal, preto som ťa musel znova vidieť," tvrdil jej. „Števo mi povedal, že si jeho spolužiačka. Je dobré mať kamarátov ako je on," nezbedne sa usmieval. „Vyzradí aj to, čo nechce," povedal a Erika trocha vystrašene rozmýšľala, čo také mu mohol o nej povedať. V škole povymýšľala pár hlúpostí a nechcela aby jeho prvý dojem z nej skazili. Bola rada, že mu chýbala, no predsa sa jej jednostaj na jazyk tlačila otázka, kam sa včera podel. „Musel som odísť, prišlo mi zle," tvrdil, „neznášam totiž dobre to nemocničné prostredie," povedal, no Erika cítila, že nie je vo svojej koži. Pri ich rozhovore však na všetko zabudla. Chvíľu sa prechádzali a potom išli do parku. Sadli si na pokosenú trávu a rozprávali sa. No nie ako dajakí pojašení tínedžeri, ale ako dvaja dospelí ľudia. A ona sa opäť utvrdila v tom, že človek, ktorého práve spoznala, akoby ani nebol z tohto sveta. Bol preň príliš vznešený a krásny.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Po prvom stretnutí prišli ďalšie a ďalšie. Žiadna z ich schôdzok nestrácala svoje čaro, ba naopak, boli čoraz krajšími a zaujímavejšími. Obaja cítili to isté a Erika vedela, že sa po prvýkrát skutočne zaľúbila.

Boli šťastní a všetko by bolo v poriadku, keby sa jej zrazu Marián nezačal vzďaľovať. Keďže bez seba nemohli vydržať, často si telefonovali a esemeskovali. Raz, keď Erika vyťukala Mariánove číslo, ozval sa jej odkazovač. Myslela si, že sa mu vybil mobil a preto mu zavolala domov. No Elena, jeho mama, jej oznámila, že nie je doma. „Ach, tak prepáčte, že otravujem," ospravedlňovala sa, „len som si myslela, že je s vami, lebo mobil má vypnutý," hovorila. Myslela si, že Elena ju uteší, aby sa oňho nebála a dôverovala mu, no jej hlas sa náhle zmenil. Povedala Erike, aby sa do jeho súkromia až tak neplietla a nechala mu trocha voľnosti. „Môj syn je správny chlapec a mala by si mu veriť, nie za ním stále snoriť," zahriakla ju výstražným tónom, až sa Erika preľakla. „Ak Marián má pred tebou nejaké tajomstvo, určite má na to dôvod," povedala Elena chladným hlasom a vzápätí zložila. Erika si musela sadnúť. Bola totiž v šoku. Takúto reakciu by od nej v živote nečakala. Chcela sa predsa len porozprávať so svojím chlapcom. Nemala v úmysle ho prenasledovať, ako jej to na oči vyhodila Elena. To by jej ani len na um nezišlo. „A tajomstvo? O akom tajomstve to hovorila? Čo predo mnou Marián skrýva?" V jej duši sa zjavil bledý, no napriek tomu strašidelný tieň neistoty. Musí sa ho na všetko spýtať, nezniesla by, keby ju podvádzal.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Keď sa ale v ten deň stretli, Marián len potvrdil jej prvé domnienky. „Bol som u kamaráta a keď sme surfovali na internete, vybil sa mi mobil," hovoril nezvyčajne hlasno a vyhýbal sa jej pohľadu. Potom ju však chytil za ruku a pobozkal. Erika sa nechala obmäkčiť a rozhodla sa, že tento krát mu to odpustí a nebudú si spoločné chvíle kaziť takými hlúposťami. Po pár dňoch sa však situácia zopakovala a potom znova a znova.

Jeho klamstvá začali byť priehľadné ako krištáľová voda a čoraz častejšie sa opakovali, a Erika vedela, že ich vzťah už nie je tým, čím býval. Zopár ráz ho dokonca prichytila zhovárať sa s o pár rokov staršou ženou, no nechcela si pripustiť to, čo už dávno tušila. Že ju klame a že si našiel inú. Predsa sa s ním však aj naďalej stretávala a dúfala, že sa všetko vráti späť do starých koľají. No mýlila sa. Marián sa celkom prestal smiať a čoraz menej sa s ňou zhováral. Zdalo sa, akoby sa pri nej nudil, či akoby ho svojou prítomnosťou otravovala. „Určite ho už nezaujímam a neopustí ma len preto, že sa bojí, či mu neurobím scénu," zožierali Eriku temné predstavy a nahlodávali jej dušu. Potom, ako opakovane neprišiel na ich stretnutie a vyhováral sa na školu, či na chorú starkú, to však už nezniesla. Nabrala odvahu a urobila poslednú vec, ktorou si mohla zachrániť úctu k sebe samej. Rozišla sa s ním.

Po ich poslednej schôdzke sa bolestne vrátila domov a od toho okamihu ju neopustil pocit poníženia. To bolo to najhoršie, čo jej kedy kto vyviedol, takto ju klamať. Marián bol však tiež celý bez seba a od chvíle, ako ju videl naposledy sa trápil. Zožierali sa teda obaja - ona hnevom, že opäť raz naletela a on výčitkami, že ju klamal. Či už chcel, alebo nie, pokiaľ nechcel stratiť svoju lásku, musel s pravdou von. Zavolal jej, že sa s ňou chce posledný krát stretnúť, a ak mu ani potom neodpustí, nadobro sa stratí z jej života.

Erika neverila, že by ju ešte niečo dokázalo presvedčiť o jeho čestnosti, no na Mariánove naliehanie nakoniec pristala.

Rozhovor v parku sa začal smutným Mariánovým pozdravom. „Vieš," povedal, „nechcel som, aby si sa to dozvedela takto, ale inak to už asi nepôjde." Marián sa jej zahľadel hlboko do očí a pokračoval: „Dlho som to pred tebou zatajoval, lebo som sa bál, že ma opustíš. Neskôr, keď som ťa lepšie spoznal, som sa síce odhodlal povedať ti pravdu, no náš vzťah bol až príliš pekný na to, aby som ho takýmto spôsobom naštrbil. Mám leukémiu - preto všetky tie klamstvá a záhadné vytrácanie sa. Chodil som na vyšetrenia a tá mladá žena, s ktorou si ma videla bola moja ošetrujúca lekárka," dopovedal.

V Erike zrazu vzbĺkla zlosť. Nemohla uveriť, že po tom všetkom chce svoju vinu a ľahkovážnosť hodiť na takú vážnu chorobu. Do očí jej vhŕkli slzy. Pokrútila hlavou a s plačom sa rozbehla domov. Jej pýcha bola príliš doudieraná na to, aby mu uverila.

Plynuli dni a týždne, mesiace a po pol roku dostala Erika esemesku od Eleny. Po jej prečítaní sa Erike zdalo, že na svete už nič nemá zmysel. Plakala a týrala sa výčitkami svedomia. Ako mohla byť len taká hlúpa a bezcitná? Prečo mu neverila? Esemeska od Mariánovej mamy znela: „Marián včera večer zomrel. Príď zajtra o tretej na cintorín. Elena." Erika tomu nemohla uveriť a uvedomila si, ako ublížila človeku, ktorého ľúbila najviac na svete. Všetko mohlo byť inak, keby ... Keby bola uverila a hlavne - odpustila.

Bola slepá. Chodba, na ktorej sa s Mariánom zoznámila, mala totiž ešte jednu ordináciu - za rohom. Ordináciu, ktorú Erika nevidela a nechcela vidieť. Onkológiu.

Michaela Halánová

Michaela Halánová

Bloger 
  • Počet článkov:  16
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Feministicky cítiaca mizzantropka? Alebo ani nie... Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu