reklama

Chlapec za barovým pultom

„Ty kokso! Aj ty tak smrdíš?“ Pozerám, ako Paťa skrčí nos a prisaje sa ním na rameno, zhnusene oňuchávajúc látku rukávu až k podpazušiu. Schytím vlastný spodok pracovného trička priam urážajúcej kanárikovožltej farby veľkosti minimálne 5 XL a vykonám podobný pohyb. „Čo ja viem, ani nie,“ vypoviem myknutím pleca niečo ako kto umí, umí.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (7)

„Ó, no jasné! Veď keď sa desaťkrát denne sprchuješ!“ vtipne mi predvedie pohŕdanie mojou údajne prehnanou osobnou hygienou.

„Nezveličuj. Dnes len osemkrát,“ pozriem na ňu snažiac sa naznačiť, že radšej desaťkrát ako ani raz ako to zvykne robiť ona.

Jej zjavné nepochopenie svedčí buď o mojej nedostatočne vyvinutej reči tela, alebo o jej ignorantstve.

„No veď ďakujem pekne, keď je ešte len obed,“ vždy sa takto pobavíme nezmyselnými slovnými naťahovačkami.

„Čo slečinky,“ pridá sa k nám kuchár Jojo, ako obyčajne celý umastený, no i tak nehorázne šarmantný, „čo tu len tak postávate? Ľudia sa sťažujú, že dostávajú studené cigánske.“ zavtipkuje a ukáže na vyľudnenú pláž.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Strašná robota! Ani neviem, za čo dostávam plat. Cez deň vybavíme desať-pätnásť objednávok a nachystáme na pult pre barmanov. Pravda, večer a počas akcii to býva iný kolotoč. Ale teraz...

Zatiaľ sme v celom bare len my traja.

„Kto má vlastne dnes službu?“ pozriem na Joja mysliac kedy máme očakávať barmanov. Čas príchodu totiž jednoznačne závisí od osoby.

Ak to bude Denis alebo Marek, budú tu skôr ako im kázala vedúca. Snažia sa predĺžiť pracovný čas ako sa dá , len aby si mohli zapísať viac hodín. A to i za cenu, že tu budú pol dňa nečinne postávať.

Čo sa Miša týka...Toho možno očakávať najskôr tri hodiny po oficiálnom otvorení baru. Dovtedy si, ako inak, zákazníkov obslúžia pomocníčky, teda ja s Paťou. Jóóój, toho chlapca by som prizabila. Jeho jediné šťastie, že má tmavé vlasy a zmysel pre humor, že by človek mohol umrieť.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Hmm...Čo som to chcela? Prizabiť ho? Alebo možno radšej...pomilovať. A to priamo tu v bare za pultom, trebárs aj počas plnej prevádzky...

Tak to sú moje predstavy s Mišom. Moja fantázia je taká bohatá a schopnosť sugescie či ovládanie transurfingu natoľko vycibrené, že uskutočnenie mojich, povedzme letmých úvah sa dá očakávať každým dňom. Dobre, uznávam. Miestom konania spomínanej „akcie“ by nemusel byť zrovna barový pult. No, každopádne, malo by o nej vedieť dostatočne veľa ľudí, nech sa naplní podstata mojej práce. A ňou nebolo ulovenie dotyčného, ale samotný proces lovu, víťazstvo nad korisťou a hlavne popýšenie sa ňou. Ďalej ma už môj úlovok nezaujíma. Čo už, v tomto som hotový chlap.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Jojo na mňa pozrel, spravil obvyklý pohyb pravou rukou, ako to robia účastníci pri objasňovaní zjavného faktu absolútne nechápavému spoludiskutérovi a s rovnako obvyklým oneskorením z neho vypadlo: „No veď tvoj drahý!“

Óóóch! Neznášam, keď ho volá „tvoj drahý“ , „Mišenko“ , raz tuším použil aj výraz „nabíjač“. Ešte k tomu zdvihol obočie a uspokojene sa na nás díval.

„Ach, Miša!“ rozosmiala sa Paťa, pravdepodobne so mnou súcitiac.

Pokrútila som hlavou, slovne zaprotestovala a vzápätí sa rozosmiala s nimi.

Noo, popravde, ešte sme spolu nič nemali, ani len pusa nepadla a ja som sa tvárila odmietavo a nedobytne, no koketne zároveň. Okrem kuchára mal však asi každý pocit, že ten chalanisko mi je priam odporný.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Ani sa nedivím. Tými ostatnými myslím ľudí v Mišovom veku (čiže o pár rokov starších od nás). Kuchár, ten mal Kristove roky, za sebou plno milostných avantúr a tak vedel čo znamená to, čo my dvaja predvádzame.

Vedel, že večné škriepky, pohŕdavé pohľady, uštipačné poznámky, či Mišove bolestnejšie uchopenie môjho zápästia nie sú prejavmi znechutenia či odporu, ale čistá koketéria.

A vedel to dokonca lepšie ako my dvaja.

Na jednej strane ma uspokojovalo, keď som ho pred inými barmanmi či zákazníkmi privádzala do pomykova. Slovné prestrelky sme ovládali obaja bravúrne, no musí sa mi nechať, že v istých situáciách som mala navrch.

Boli však aj časy, keď strápňoval on mňa, vykrikoval moje meno pred zákazníkmi...

Ústa mu pracovali rýchlejšie ako jeho kurací chlapský mozog a tak sa nedotklivej Michaely miestami čo-to i dotklo. V takých momentoch sme asi obaja rozmýšľali, že to je viac odpor ako vášeň...

Čiže, súhrnne, napriek dvojzmyselným rečičkám, častejšie hraným škriepkam, letmým dotykom, fackám a pohľadom hovoriacim: „Nebyť tu ľudí...“ , ešte vždy sme sa poznali primálo na to, aby sme si boli istí, čo z toho nakoniec bude. Mohla to byť krutá vojna rovnako ako nespútaná žiadostivosť končiaca, emmm, omamnou nocou.

„Bože, Miša. Normálne ťa ľutujem,“ zachichotala sa Paťa, len čo sa kuchár odkymácal nazad do kuchyne a nás nechal samé v prípravnej miestnosti, ktorá bola výlučne naším pracoviskom.

„Mišo je k tebe ešte odpornejší než ku mne,“ tak po týchto slovách ma, paradoxne, zaplavila vlna blaženosti. Ajajááj, veď ten jeho odpor raz nadobudne celkom iný rozmer...

„Viem. Do riti! Ja to s ním nevydržím,“ toto bolo myslené polopravdivo. Síce bol čoraz agresívnejší, no jeho pohľady zároveň čoraz priamejšie a reči otvorenejšie.

Spomínam si, ako sme sa stretli prvýkrát. Bolo to mesiac a pol dozadu. Akurát sa otváral ich bar. Súčasne to bola moja prvá služba bez Pati. Pracovali sme na striedačku, len víkendy sme ťahali spolu.

Ešte som tu robila len pár dní, všetko bolo pre mňa nové. Bola som dosť napätá a zdvorilá, ako zvyknem byť v novom prostredí, netušiac, že toto bude brigáda, akú som si vysnívala. Plná zábavy, chľastu, uvoľnenia, s vysokým platom, pekným personálom, miestami až prehnaným záujmom o moju osobu... Teda obrovská letná dvojmesačná party pozostávajúca z lichôtok a lichotníkov, srandy a slobody.

Vtedy si ešte ani kuchár nezvykol hrknúť štamperlík ráno nalačno, dva doobeda, asi desať do večera, o noci pomlčiac.

O to viac ma zarazil mladík, ktorý sa ku mne naklonil cez pult a celý vyškerený sa pridal ku kuchárovi nôtiacemu song z music-boxu s názvom „S kým vlastne Michaela spíš...“. Pritom sa obaja dívali na mňa a po odznení každej takejto repliky neznámy pridal otázku: „Nechceš spať so mnou, kráska?“

Csss! To si píš, že nechcem. Zdvihla som obočie na zjavne podguráženého chalana.

Keďže ja som bola narozdiel od neho triezva a nebolo mi zrovna jedno, že to vykrikuje na celý bar, a to tak dôrazne, aby sa ich speváckeho dueta mohol zúčastniť každý zákazník, bežala som sa skryť do kuchyne. Tam sa za mnou, pravdaže, priplichtil, a pokračoval v podobných ponukách vyškerený sťa blázon.

Ďalšie dni si už celkom presne nepamätám, no viem, že ešte vtedy som si uvedomila, akú divočinu môžem s týmto očakávať.

A divoké to veru bolo. A sem-tam to aj zabolelo. Najmä keď sa mi stále nedarilo vysvetliť mu, že ak nedá pokoj môjmu guľatému zadku, ktorý tak rád plieska a štípe, jeho tvár bude násilne zohavená mäsiarskym kuchynským nožom a tĺčikom na mäso.

Ani horúce hranolky, ktorými sme sa ostreľovali, neboli až také zábavné a bezbolestné. Keď sa mu po viacerých neúspešných pokusoch podarilo trafiť mi čerstvú žeravú hranolku do výstrihu, najskôr som ho chcela poliať olejom z friťáku, no keď na mňa prekvapene-ospravedlňujúco-pobavene pozrel a ponúkol mi „pofúkanie boľačky“, obaja sme sa rozosmiali.

Pekne, pekne. A s takýmto človekom mám ja dnes robiť.

„Čaute!“ prišli nás pozdraviť baby z vedľajšieho baru v ktorom sa jedlo nepodáva.

„Čo sa oslavuje?“ hodila Jana pohľad na fľašu domácej slivovice v mojej pravej ruke. Celkom som zabudla že som ju chcem dať vychladiť.

„Ále, moja osemnástka,“ mávla som rukou tváriac sa, že o nič veľké predsa nejde.

„Vážne?“ chytili sa. „No toto! Blahoželáme!“ a vzápätí: „Tak teda nalej!“ Jana to ešte ani nedopovedala, a už sa vracal kuchár s táckou plnou štamperlíkov.

„Fúú! Teplé ako šťanka, ale teda, pochvál dedka. Bašta!“ ocenil Jojo, degustátor a alkoholik, tento halucinogénny nektár.

Ani nevediac ako, stál predo mnou Mišo. Vtedy sme mali už všetci v bare hrknuté. Tak mierne, do nálady.

„Vraj sa tu čosi oslavuje,“ opäť ten jeho prešibaný úsmev.

„Tak všetko najlepšie,“ potriasol mi rukou. „Mám ťa aj objať?“ škeril sa.

„Jasné!“ nektár to bol nielen halucinogénny, ale i zbavujúci zábran. Tuho sme sa objali.

„Ty máš vypité!“ rozosmial sa a obrátil sa na Paťu: „To by ste jej teda mali nalievať častejšie, keď je teraz taká prítulná.“

„Debil!“ plesla som ho po ramene. Tak ty teda chceš, aby som bola poddajná, čo? He, veď uvidíme, aký poddajný budeš onedlho ty...

„Máme ešte nejaký voľný štamperlík?“ vykríkla som hlasnejšie ako som pôvodne mienila. Pohľadom som pristála na kuchárovi, ktorý sa napriek motajúcemu sa jazyku pokúšal nakrájať šunku na súmerné fľaky.

Zdvihol ruku na pozdrav a karhavo ňou zatriasol: „Mišenko! Už si zmeškal 3 kolá!“

Zmeškať čo i len kolo? Nepredstaviteľné. Aspoň podľa Joja, ktorý poctivo ťahal od rána do rána.

Mišo sa usmial, ale pokrútil hlavou: „Som tu autom.“

Tak toto nie, môj milý. Ja si presne vypracovaný plán narušiť nedám.

„To ako ani na moju osemnástku si nepripiješ?“ vyčítavo som sa mu zahľadela do očí. Takú modrú som snáď ešte nevidela.

Zbadala som, že váha, no i tak pokrútil hlavou. A už ho nebolo. Odbehol za nedočkavými zákazníkmi.

Najbližšie dve hodiny ma pekne kvalitne ignoroval. Ďalšia vec, ktorá ma dráždila snáď viac ako ako jeho túžobné pohľady. Hrá sa so mnou. Alebo...žeby na mňa vážne kašľal?

Som ja ale čudná stvora. Vediem si v hlave rozsiahle debaty a nakoniec si z nich vyvodím rozličné, často na kilometre pravde vzdialené závery. I teraz. Vďaka poslednej básnickej otázke som sa naňho normálne urazila. A naštvala.

Počuj, láska! Ty chceš ignorovať mňa? Tak takto to teda nefunguje. Aspoň so mnou nie. Bodka.

Spomínané dve hodiny som sa už jeho smerom ani len nepozrela, a jedlo, pre ktoré si pravidelne chodil, som mu kládla na pult s temer o stoosemdesiat stupňov vykrútenou hlavou. Predstieraná ignorácia postupne prerástla do skutočnej ľahostajnosti. Teda...z mojej strany.

Zatiaľ čo ja som sa bavila s ostatnými barmanmi, zbierala lichôtky od podnapitých zákazníkov, dokonca zaregistrovala i pár ponúk na svadbu či aspoň dražbu môjho spodného prádla, nášho Miška sa zmocnila žiarlivosť. Jeho skúmavé pohľady, ktorými hladil moje ladné krivky v čase, keď si myslel, že nič nezbadám, boli priam chlípne.

Ja som vykyvovala každému peknému nápadníkovi, ako inak, mysliac si, že je to banda kreténov, ktorých ovláda joystick v rozkroku. Neznášam chlapov.

Sú to zvery, ktorých emocionálny vývin sa zastavil na stupni homo erectus.

No som žena, ktorá tiež potrebuje trochu pravidelnej lásky. Telesnej, samozrejme. Duševnej žiaľ nie sú schopní...

Kde som to prestala? Aha...Čiže. Ďalší priebeh bol asi takýto:

Niekedy okolo deviatej som pocítila únavu po celodennom státí a začala som poskakovať z nohy na nohu, nech zabránim vzniku kŕčových žíl, ktorými ma strašila mama. Moje komické hopsanie zaregistroval i Mišo.

„Čože? Unavená?“ podišiel ku mne zjavne sa pokúšajúc prelomiť uplynulý nezáujem.

Nevtieraj sa, debilko! Chlapi, chlapi, chlapi... Ženská si ich sekundu nevšíma, a už ich to rajcuje.

Poslala by som ho... No vtedy prišiel s ponukou: „V sklade je stolička. Donesiem ti?“

Ccc... No môžeš, ty stelesnená ochota. Prikývla som. Len tak ledabolo, pravdaže. Nech si nemyslí, že mi robí ktovieakú službu.

Onedlho som si už svoje krásne opálené nôžky naťahovala sediac opretá o biele plastové kreslo z Tesca.

Parádička! Zákazníci nakŕmení, teraz všetci pri pulte si dookola objednávali obľúbený alkohol. Čašníkov bolo takto navečer dostatok, čiže chvíľami niektorí postávali rovnako ako my s Paťou počas dňa. A Miško, ten zaujal pozíciu rovno pri mne.

„Ako sa má malá?“ pýtal sa kuchára na dcérku. Veselo si konverzovali ponad moju stoličku. Ďalej som ich nevnímala. Točila sa mi hlava. Ešte vždy.

Dýchla som si do dlane. Fúúúj! Ja alkoholik! Zdvihla som sa, a pomaly sa dopravila do kuchyne k svojej taške. V bočnom vrecku som nahmatala žuvačky. Jednu som si hneď aj aplikovala do ústnej dutiny. Ešte raz dýchnutie do dlaní... Krása! Milujem Airwaves.

S balíčkom žuvačiek v ruke som sa vracala späť k svojej stoličke. Sadajúc si, zaregistrovala som, že ku dosiaľ chlapskej spoločnosti sa medzičasom pripojila Paťa a majiteľov syn, ktorého s jeho chutnou sladkou tváričkou speváka chlapčenskej skupiny tiež možno považovať za ženskú.

„Dáte si niekto žuvačku?“ ponúkala som okolostojacich. Kuchár pokrútil hlavou, no Paťa s Martinom (tuším tak sa volá budúci dedič baru) húževnato nastavili dlane. Milosrdne som každému vytlačila po jednej do ruky, smutne hladiac na poslednú, celkom osamotenú v prázdnom obale.

Natiahla som ruku s balíkom k Mišovi. „Dáš si?“

Pozrel na mňa tak divoko, až ma napadlo, že si to musel všimnúť celý areál. Teda to, ako srááášne je chudák zo mňa mimo! Pardon za toľko sebavedomia, ale nasledujúce slová, činy... podporujú oprávnenosť môjho horenosstva.

„Hm, ale len z úst do úst!“ zabil slovne.

Mám dosť. Zo seba, z neho. Ale áno. Hlavne zo seba. Pretože mojím ramenom myklo ( to akože pre mňa-za mňa) a behom sekundy som pozorovala niekoľko aktivít: jeho nenásytný úškľabok, pomalé naklonenie sa nado mňa a … dlhé, véľmi dlhé splynutie pier a vzájomnú masáž jazykov končiacu obmenou majiteľov žuvačky.

Tak! A už to začalo. Mišo sa zdvihol, založil si ruky na prsia a víťazoslávne sa rozrehotal. Kuchár sa zasmial tiež, a spokojne si mädlil ruky.

„Nehovoril som to? Vidíte! Ešte sa spolu nakoniec vyspia.“

Veštec hnusný!

Michaela Halánová

Michaela Halánová

Bloger 
  • Počet článkov:  16
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Feministicky cítiaca mizzantropka? Alebo ani nie... Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu